Zapisnik psychopata

Aké to vlastne je, žiť s manipulátorom? Čo to znamená? Ako sa to vôbec dá rozoznať?

Odpovede na tieto otázky sú prekvapujúco komplikované, oveľa komplikovanejšie, ako by sa mohlo zdať. Prečo? Jednoducho preto, že človek žijúci s manipulátorom si takýto život zväčša neuvedomuje.

Žil som 15 rokov v manželstve s manipulátorkou, vo vzťahu ešte o rok a pol dlhšie. Samozrejme, všetko začalo tak ako začína každa teenagerská láska. Bolo to úžasné, bol som šialene zamilovaný, nie po uši, ale celým telom a dušou.

Ale už tu moja partnerka, budúca manželka vycítila veľmi jednoducho moju slabinu. Slabé sebavedomie. Nikdy som nebol krásavec, skôr hlboký podpriemer. Bol som tučnejší ako iní rovesníci, skôr som počúval, ako si nikdy nikoho nenájdem. Až som tomu uveril. A akosi som sa s tým zmieril, neriešil som to. Mal som pätnásť a sústredil som sa na školu.

A keď má človek pätnásť a pozrie sa na neho TO dievča, práve TO, o ktoré mal človek záujem ale bolo úplne jasne mimo jeho ligy, je to ako z nejakého sci-fi románu. Je to jednoducho neskutočné, neuveriteľné. Prečo práve ja? Ako sa to mohlo stať? Ako to, že mám také šťastie?

Lenže manipulátor sa nezaprie už ani v tomto veku. Všetko, každý krok, každá minúta, každá sekunda je kalkul. Tvrdý a chladný kalkul. A keďže ona vyvolená bola mojou spolužiačkou, mala ma prečítaného od A po Z (a to som sa všetko snažil, ako pravý patnásťročný teenager, skrývať za cool fazónu najväčšieho triedneho rockera). A tak už nebolo treba veľa, stačila jedna správa a mne sa zatočila hlava a točila sa mi od roku 2002 do 29.5.2023, do dňa, kedy som odišiel z domu.

No, je to dojímavý príbeh, nie? Ale teraz k meritu veci. Ako vlastne viem, že som žil s manipulátorkou? Zo začiatku sú prejavy naozaj veľmi subtílne. Sú jednoduché. Sú trefné. A sú úplne dokonale cielené na to aby útočili na vašu najväčšiu slabinu. U mňa to bola sebadôvera. Moja (teraz už exmanželka) vedela, že to tak je. A tak tie prvé razy to bolo úplne prosté. Povedala, že si nami nie je istá. Že sa bojí, že sa nám niekto vpletie do cesty, že niekto nebude chcieť, aby sme boli spolu. Kto – to nikdy nepovedala. Stačilo, že mala ten pocit. A ja, keďže som ju nechcel (a nedokázal) stratiť, som urobil všetko pre to, aby sa nič také nestalo.

No a prví na radu prišli moji priatelia. Kamaráti, partia ktorú som si nehľadal ľahko – nikdy som nebol príliš spoločensky zdatný. Ale tamten kamarát sa na ňu celý čas zvláštne pozeral, ani ju nepozdravil. Druhý urobil zasa niečo iné. Najskôr sa to človeku nechce veriť, veď by som si to všimol. Veď poznám svojich kamarátov, nie sú to hulváti (naozaj neboli).

Potom za mnou prišiel najlepší kamarát a hovorí mi: „Počuj, si si tým vzťahom istý? Niečo na tom nehrá, si zvláštny, nie si sám sebou.“ A to som už vzal osobne, hneď som si pomyslel že on bude jedným z tých ktorí nechcú, aby sme boli spolu.

A tak, čo som ako mladý a sprostý idiot urobil? Popretŕhal som všetky nitky a putá s kamarátmi. S kamarátmi s ktorými som vyrastal a poznali ma od útleho detstva, poznali ma lepšie ako som poznal sám seba.

Ďalšia na rade bola rodina. To už nesmelo byť tak okaté, veď koho je jednoduché odtrhnúť od rodiny, od rodičov a súrodencov, starých rodičov?

Ukázalo sa, že to vôbec nie je tak zložité. Ešte než som stihol dokončiť strednú školu, stihol som ju požiadať o ruku. Keď som to oznámil rodičom, pochopiteľne boli prekvapení a jemne rozčarovaní, keďže som ešte nemal dokončenú školu. Čo to pre mňa znamenalo? Áno, aj oni sú ti, ktorí sú proti nám. A tak som si zbalil veci a v osemnástich opustil rodičovské hniezdo. Písal sa rok 2006. S rodičmi som sa s prestávkami nerozprával a nevidel až do rozchodu v tomto roku. Sestra, ktorá sa (logicky) postavila na ich stranu, sa stala takisto mojim nepriateľom a takisto som sa s ňou nerozprával a nevidel až do rozchodu s exmanželkou.

Medzičasom som síce školu s odretými ušami spravil, vzal som si ju za ženu a v roku 2013 sa nám narodili deti. Jedno z nich bolo postihnuté – downov syndróm, druhé malo krvácanie do mozgu. Také správy sa ani mne a ani jej nespracovávali ľahko.

Chlapec s downovým syndómom nezodpovedal manželkinej predstave o dokonalej rodine alebo dokonalosti vo všeobecnosti. Keďže som o ňu nechcel prísť pristal som na to, že sme chlapca dali do domova sociálnych služieb. Našťastie, druhý chlapec bol po niekoľkých operáciach v poriadku.

Predstavte si, že sa sedem mesiacov tešíte na deti a jedno z nich ste nútení odvrhnúť, len preto že nie je dokonalé. Taká dokáže byť moc manipulátora. Ale nechcem zo seba robiť obeť. Mojou psou povinnosťou bolo toto ZLO vidieť. A bol som slabým a zlým človekom, zlým otcom, že som to zlo nedokázal rozoznať a rozhodol som sa žiť radšej v bubline sebaľútosti a spokojnosti na úkor svojho syna, ktorý za nič nemohol. Ale bolo to silnejšie ako ja – a je to môj naväčší hriech za ktorý sa možno jedného dňa budem musieť spovedať pred posledným súdom.

Takže keď už som mal kompletne doničené vzťahy s rodinou, s priateľmi – kto už zostával? Kto uhádol? Áno – práca.

V práci som nikdy nemohol mať priateľov – ani len kamarátov. Bol som tam vyslovene na prácu a na nič iné. Raz sa mi podarilo ísť s kolegami na večeru, bol som tam hodinu a pol. A doma som si vypočul poriadnu scénu a mali sme niekoľko dní tichú domácnosť. Takže to znamenalo – už nikdy viac.

Moje jediné šťastie bolo, že som relatívne šikovný v tom čo robím a tak sa mi podarilo vždy sa kariérne posunúť vyššie a vyššie aj bez toho aby som si vytváral kamarátsva v pracovnom prostredí. Aj keď to bolo mimoriadne náročné.

No a po práci už nasleduje posledná vec, na ktorú treba útočiť, keď už nič iné nie je. A tou je osobná integrita a sebaúcta. Ale tiež je to útok nenápadný, pliživý…ako had, ktorý sa potichu plazí pod nohami a človek ucíti až uštipnutie a to ako mu jed pulzuje v žilách a zráža krv a zastavuje tep.

Zo začiatku to vyzeralo celkom prozaicky. Chcela náhrdelník. OK. Nebol až taký problém. Stál viac, ale bol od Tiffanyho. Chcela ísť s deťmi do Disneylandu. OK. Požičal som si v banke. Bez problémov. Chcela auto. OK. Požičal som si v banke. Bez problémov. Chcela prsteň…už asi tušíte ako to išlo…

Keď váš partner vo Vás vidí iba zlatého „oslíka otras sa“, začne to byť časom normálka. A keď nedokážete plniť požiadavky dostatočne rýchlo, odzrkadlí sa to na vzťahu. A najviac na tom intímnom. Po istom čase sa so mnou exmanželka dokázala vyspať už iba keď bola dostatočne ožratá alebo keď som jej kúpil nejaký šperk, dovolenku alebo vec.

Nedokážem opísať aké ponižujúce to pre človeka je. Ale zaslúžíl som si to za všetku svoju nekonečnú hlúposť a samoľúbosť, nedostatok empatie a nedostatok úsudku.

Ale to ani nie je to najhoršie. Zašlo to až tak ďaleko, že sme sa presťahovali do domu, na ktorý sme reálne nemali. Dostal som sa do takej nehoráznej finančnej špirály (v angličtine sa tomu povie „vicious circle“), že som si myslel, že sa z nej nikdy nedostanem. Len preto, aby som uspokojil manželkine potreby a životnú úroveň som sa zadlžil približne na úroveň 50 tisíc eur.

No a vtedy som už mal definitívne dosť. Nevládal som. Myslel som, že to je koniec. Začal som mať samovražedné myšlienky a skončil som dvakrát na psychiatrii. Predpísali mi prlibližne šesť rôznych druhov liekov, dostal som veľmi zaujímavé diagnózy.

A istý čas tie lieky trochu aj fungovali, aspoň som mal ten pocit. Ale stále tu niečo nehralo. Začali sme sa viac hádať, začal som si viac presadzovať svoje názory. A to začal byť kameň úrazu. Jedného večera sme sa strašne pohádali, načo na mňa zavolala políciu. Polícia ma na 10 dní vyhnala z domu, nesmel som sa priblížiť. Keďže som nemal kam ísť, pomohla mi Caritas a žil som ten čas medzi bezdomovcami.

Exmanželka ma v posledný deň odprosila, že nechcela aby to tak dopadlo, nech sa vrátim domov. Napriek tomu, že som bol presvedčený o rozvode som sa vrátil, najmä kvôli deťom.

Vydržalo to pol roka. Po pol roku som si uvedomil že všetko čo mi rozprávala o mojich rodičoch a kamarátoch boli lži. Chcel som s rodičmi nadviazať vzťahy. A tak som za rodičmi šiel.

Už ma nepustila dnu. Bolo to 29.5.2023

Od 28.9.2023 sme rozvedení. 10.11.2023 by sme boli mali 16. výročie svadby. Od 10.11.2023 nemusim brat ziadne psychofarmaká. Svojho syna s downovým syndrómom pravidelne navštevujem aj so svojimi rodičmi, u ktorých som istý čas po rozchode žil a ktorí sa ma spolu so sestrou ujali späť. Opäť sa stretávam s kamarátmi a v práci sa mi aj vďaka novonabudnutým priateľstvám darí ako nikdy predtým.

Ak máte podobné zážitky vo svojom vzťahu, povedzte včas NIE. Zlo sa môže skrývať za najväčšou láskou vášho života.